Dňa 23. júna 2017 si príslušníci 22. mechanizovaného práporu Michalovce slávnostným nástupom pripomenuli 120. výročie narodenia Generála Mikuláša Markusa, vlastenca, antifašistu, dôstojníka československej a slovenskej armády, nositeľa čestného názvu nášho práporu.

Narodil sa v rodine dedinského maloobchodníka. V osemnástich rokoch bol odvedený a v októbri 1915 nastúpil na vojenskú základnú službu. Absolvoval školu dôstojníkov v zálohe a po maturite v roku 1916 bol poslaný na front ako dôstojník v zálohe.

V máji 1919 bol povolaný do československej armády a stal sa vojakom z povolania. Do roku 1928 slúžil u pešieho pluku v Lučenci, potom vykonával službu v Jihlave. V roku 1929 bol povýšený na kapitána, v roku 1934 na štábneho kapitána. V roku 1938 pôsobil krátko v Olomouci v škole dôstojníkov v zálohe a potom prešiel do Banskej Bystrice, kde pracoval na veliteľstve zboru.

Po vzniku Slovenského štátu velil likvidujúcej sa 10. divízii, pôsobil ako veliteľ školy dôstojníkov pechoty v zálohe. V máji 1939 bol povýšený na majora, od novembra 1939 pôsobil ako veliteľ pluku vo Zvolene. V tejto funkcii bol v máji roku 1941 povýšený do hodnosti podplukovníka a v januári roku 1944 do hodnosti plukovníka. Zároveň prevzal velenie nad 1. divíznou oblasťou v Trenčíne, kde sa spoznal s podplukovníkom Jánom Golianom, ktorý tam dochádzal za manželkou.

V máji 1944 odišiel plukovník Markus s 1. divíziou na východné Slovensko. Divízia sa stala súčasťou formujúcej sa Východoslovenskej armády. Kontakty s podplukovníkom Jánom Golianom však plukovník Markus ani napriek zmene pôsobiska neprerušil a obaja dôstojníci sa navzájom informovali o stave odbojového hnutia na Slovensku, predovšetkým však v armáde. V polovici mája 1944 plukovník Markus nadviazal spojenie s partizánskym oddielom Čapajev, ktorý operoval na východnom Slovensku, neskôr s oddielom Alexander Nevský. Obom vypomáhal dodávkami zbraní. V polovici júla 1944 vydal so súhlasom generála Augustína Malára rozkaz jazdeckému oddielu 2, aby sa vysunul až do poľského mesta Dukla a nadviazal styk s Červenou armádou.

Dňa 30. augusta 1944, teda deň po vypuknutí SNP, sa plukovník Markus zúčastnil porady veliacich dôstojníkov Východoslovenskej armády, zvolanej plukovníkom generálneho štábu V. Talským, na ktorej boli dohodnuté zapojenia Východoslovenskej armády do povstania a vypracovaný predbežný plán preskupenia síl VA. Keďže sa tento plán nepodarilo uskutočniť a Nemci začali Východoslovenskú armádu odzbrojovať, ocitol sa plukovníka Markus nachádzajúci sa vo Svidníku v ťažkej situácii, odišiel do Bardejova a vydal rozkazy na kladenie odporu okupantom. Na krátko sa stiahol z Bardejova na Čergov a 1. septembra uskutočnil s došlými vojenskými jednotkami útok na mesto, pričom oslobodil Nemcami zhromaždených a odzbrojených vojakov. Zhromaždil tak asi 1 500 vojakov 1. divízie a štáb, s ktorými týždeň bojoval proti Nemcom. Potom vydal rozkaz k premiestneniu sa na stredné Slovensko. U generála Jána Goliana sa plukovník Markus hlásil dňa 12. septembra 1944. Už o dva dni prebral po plukovníkovi Malárovi velenie VI. taktickej skupiny 1. československej armády na Slovensku. K jeho prvým krokom patrilo zabezpečenie obrany hornej Nitry proti obchvatu zo smeru Nováky – Cígeľ na Handlovú, no podstatná časť hornej Nitry už bola v rukách nepriateľa. Nemci tlačili na tento úsek ohromnou silou a preto jednotky IV. skupiny ustupovali. Plukovník Mikuláš Markus zotrval vo funkcii veliteľa IV. taktickej skupiny do 22. októbra 1944 a nasledujúci deň prevzal velenie III. taktickej skupiny, s ktorou o niekoľko dní ustúpil do hôr v priestore Poľany.

Po oslobodení vykonával funkciu veliteľa zboru v Trenčíne a vo funkcii zotrval do 5. mája 1949. V lete 1948 bol povýšený na divízneho generála. Dňom 1. augusta bol generál Markus penzionovaný a začal pracovať ako plánovač lesného závodu v Liptovskom Mikuláši. Zomrel 31. januára 1967 v Ružomberku.

S hrdosťou sa hlásime k jeho odkazu a je nám cťou, že náš 22. mechanizovaný prápor nesie jeho meno vo svojom čestnom názve.