Žilina 12. marca (TASR) – Nahliadnutie do činnosti žilinského 5. pluku špeciálneho určenia a reálnu sondu do vojny ponúka dokumentárny film 5. pluk – Misia Afganistan, ktorého kinopremiéra sa v stredu 11. marca uskutočnila v Žiline. Posolstvo filmu je venované pamiatke kapitána in memoriam Eduarda Makovníka a rotmajstra in memoriam Patrika Fraštiu, ktorí v Afganistane zahynuli.

 „Predovšetkým sme chceli odkryť tabu, ktoré je okolo žilinských špeciálov. Sú utajení a drvivá väčšina slovenskej verejnosti nevie kam chodia, čo plnia, čo presne sú ich úlohy. Druhý dôvod bol nechať ľuďom priestor, aby si sami utvorili názor, o čom Afganistan, konflikty vo svete a nasadenie našich vojakov je. Názory, ktoré prevládajú, sú často len dôsledkom toho, čo sa ľudia dočítajú v médiách a počujú od známych. Ale nikto tam reálne nebol. Čiže si nemôže vytvoriť objektívny názor, ako to tam je,“ vysvetlil motívy vzniku filmu jeho režisér Peter Kaštíl.

 Náčelník Generálneho štábu Ozbrojených síl (OS) SR Milan Maxim zdôraznil, že skutočnosť je oproti filmu možno ešte trošku tvrdšia. „Keď dýchate vzduch priamo tam, cítite možno pušný prach alebo dym zo spálených granátov, toto u vás navodzuje úplne inú atmosféru. Súčasťou prípravy vojakov na takúto operáciu je bezo sporu aj psychologická príprava. Príprava vojaka, aby sa snažil pochopiť mentalitu ľudí v priestore, kde je nasadený. Ich zvyky, ich tradície, pretože toto by mal náš vojak ctiť. Vtedy sa stretáva aj s určitou podporou zo strany domáceho obyvateľstva. K tomu učíme vojakov a ja som veľmi rád, že v tomto filme to bolo akýmsi spôsobom zvýraznené. Po vzhliadnutí takéhoto dokumentu som pyšný na našich vojakov a som veľmi rád, že sa nám darí, aj za cenu určitých strát, tieto úlohy zvládať a plniť,“ povedal Maxim. 

 Podľa veliaceho poddôstojníka 5. pluku špeciálneho určenia nadrotmajstra Martina Boháčika sú Afganci z vojny unavení. „Majú takisto rodiny, deti, takisto túžia po vzdelaní. A takisto túžia po slobodnom živote. Takže, v mnohých prípadoch videli koaličné sily ako nápomocné - ktoré im chceli vrátiť ich demokratický spôsob života. Viete si predstaviť generáciu stále vo vojne? Ste unavený z toho spôsobu života. Ale stále vidíte niekde na konci tunela svetielko, že môže byť lepšie,“ podotkol Boháčik.

 Veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia Ľubomír Šebo podotkol, že veľkú stopu na duši účastníkov misie nechala strata kolegov. „Pretože sme sa dlhé roky zdali byť nepriestreľní a nestalo sa nám nikdy nič. Napriek tomu, že máme za sebou misiu v Iraku, Golandské výšiny. Dostali sme ranu takýmto spôsobom. A veľmi dôležité bolo, že v situácii, keď sme kolegov stratili a pochovávali sme ich, že sme to psychicky ustáli. Lebo nevidíte dovnútra človeka. Viete, že je pripravený odborne, má kurzy, má strelecké, taktické nácviky, súčinnostné výcviky s partnermi. Ale dovnútra nevidíte. A toto sme ustáli, toto nás zomklo ešte viac. Navyše hneď po dopravení tiel na územie Slovenska sme vysielali partiu devätnástich kolegov, ktorí museli v tej misii ďalej pokračovať,“ uzatvoril veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia.